Neskutočne dojímavé, plné ľudskosti a tolerancie bolo stretnutie s pani docentkou Denisou Nikodémovou, ktorá zavítala 8. októbra do Vrábeľ. Jej životný príbeh nám sprostredkovala pani Mozolová, redaktorka Slovenského rozhlasu, ktorá vytvorila zaujímavý projekt s názvom Prežili sme holokaust. Do vrábeľského kina prišli so svojím programom na podnet PhDr. Ivany Hudaszek Semjanovej, ktorej aktivitu podporilo vedenie gymnázia a aj mesto Vráble.
Rozprávanie pani docentky sa nieslo v duchu názvu „Nezabudni na mňa“. Boli to slová, ktoré malej Deniske povedala mamička, keď tušila, že jej život sa vo vojnovom protižidovskom besnení blížil ku koncu. Silný odkaz sa niesol celým rozprávaním pani docentky. V hľadisku kina sedeli medzi žiakmi aj naši gymnazisti a počúvali so zatajeným dychom. Počúvali svedectvo ženy, ktorá ako malé dievčatko prežila hrôzy holokaustu, ale počúvali aj o nezlomnej vôli, sile, pokore a tolerancii, ktorou pani docentka počas celého života ovplýva. Spolu s pani Mozolovou, ktorá rozprávanie pani docentky moderovala a dopĺňala informáciami, vytvorili atmosféru, ktorá v nás ešte dlho rezonovala. Mali sme pred sebou totiž dve dámy. Jednu, ktorá medzi nás priniesla mimoriadny projekt a dokázala zachovať svedectvo o životných osudoch ťažko skúšaných ľudí počas vojny a holokaustu. Druhú, ktorá našla v sebe nezlomnú silu a vyrozprávala nám príbeh, ktorý mal oveľa silnejšie posolstvo ako v knihe, pretože sme videli a počuli človeka, ktorý zažil a prežil holokaust. Na záver stretnutia vystúpila PaedDr. Eliška Matušková, riaditeľka Gymnázia vo Vrábľoch a za nás všetkých, ktorí sme boli v kine, sa krásnymi slovami poďakovala obom dámam, ale aj všetkým, ktorí projekt podporili a spolupracovali na jeho realizácii.
Po ceste do školy a aj v škole sme sa rozprávali a dlho v nás rezonovali slová, ktoré v programe zazneli. Spolu so žiakmi sme sa zhodli na tom, že podobné príbehy a osudy nesmú ostať zabudnuté, že treba o nich hovoriť. Hovoriť, že ľudskosť, empatia a tolerancia neboli a nie sú samozrejmosťou. Hovoriť hlavne mladším generáciám, pretože práve oni nesmú dovoliť, aby sa podobné tragédie zopakovali. A tak slová „Nezabudni na mňa“ patrili nielen malej Deniske, ale nám všetkým.
PhDr. M. Bogyóová
